Vyhľadávať v tomto blogu

piatok 21. októbra 2016

Knižný úlovok & minirecenzia: Morituri


Knihy slovenských autorov/autoriek kupujem veľmi zriedkavo. Napriek tomu mám pár obľúbencov aj medzi slovenskými spisovateľmi, konkrétne Martina Kukučína, Ladislava Mňačka, Petra Krištúfka a Pavla Rankova. Knihy slovenských spisovateliek ma však takmer nikdy nezaujmú a to aj napriek tomu, že príležitostí je dosť (v práci katalogizujem aj ich knihy). Väčšinu týchto kníh možno laicky označiť za tzv. "ženské" romány. Obvykle sa jedná o paperbackové vydania (existujú vydavateľst, ktoré sa na ich vydávanie špecializujú) a často sa veľmi čudujem, aké kladné ohlasy medzi čitateľkami tieto knihy majú (zvyknem si ich zbežne prečítať na Martinus.sk). Tvorba týchto autoriek sa mi zdá byť príliš povrchná, príbehy veľmi podobné, hlavné hrdinky príliš dokonalé a ukončenie príbehov príliš naivné a predvídateľné... Viem, že nie všetky slovenské autorky píšu "ženské" romány, ale mám pocit, že tento druh kníh proste prevažuje. Napriek tomu sa občas stane, že nájdem autorku, ktorá ma svojou tvorbou zaujme. Tentoraz je ňou Elena Eleková. Elekovú som prvýkrát zaregistrovala na Facebooku. Na Facebooku som tiež objavila odkaz na článok blogerky Marbi, v ktorom uvádza svoj rebríček najlepších slovenských autoriek a v ňom uviedla aj Elekovú a jej knihu Morituri. Autorke a jej knihe bol síce venovaný iba jeden odsek, ale veľmi ma zaujal, a preto som vyhľadala danú knihu v e-kníhkupectve a prečítala si oficiálnu anotáciu. Tá sa mi zapáčila a preto som o kúpe už ďalej nerozmýšľala a knihu som rovno objednala. 

Názov: Morituri
Autor: Elena Eleková
Vydavateľ: ASPEKT
Rok vydania: 2014

Oficiálna anotácia: Rozprávačka v poradí druhej knižne vydanej prózy Eleny Elekovej vidí svet cez farby všedných existenciálnych situácií – dúhové odtiene krvi, fialový sneh, nezávislú a nekompromisnú bielu nemocnice, v ktorej pracuje. Jej zápachu čelí vôňou začiatku i konca ľudského života: „Ale detstvo i staroba majú naozaj jedinečnú, sebe vlastnú vôňu. A netýka sa plienok. Ibaže v nemocnici ju prekrývajú práve tie výlučky; jedna zvecí, na ktoré som si ťažko zvykala. Ešte i teraz mám so svojím citlivým nosom občas problém, preto si tuho škrobím uniformu levanduľovým škrobom. Levanduľa vraj upokojuje.“ Vlastným i cudzím očakávaniam voči svojmu životu zasa vzdoruje pokojným úsmevom: „Žijem si ako stará dievka a niekedy, občas, chvíľkami aj ako slobodná.“ Ako vášnivá čitateľka vo svojich tridsiatich deviatich rokoch už vie, že život sa odohráva skôr v útržkoch než v klenutých veľkých príbehoch. 






















Moje zhodnotenie knihy

Príbehy z nemocničného prostredia mám rada a keďže autorka je lekárka, moje očakávania boli preto naozaj veľké. Hlavnou postavou je slobodná a bezdetná Dušana (39), ktorá sa v nemocnici stará o starých (geriatrických) pacientov. Autorka čitateľovi dáva nahliadnuť do života na oddelení, kde hlavná postava pracuje - zoznamujeme sa s jej kolegami a pacientmi. Sledujeme situácie, ktoré na oddelení vznikajú a ako na ne obe strany (lekári a pacienti) reagujú. Dušana je veľmi ľudská, no zároveň osamelá žena, túžiaca po šťastí. Príbeh sa nevyznačuje zložitými zápletkami či nečakanými zvratmi. Niektorí čitatelia by to mohli označiť za slabinu tejto knihy, mne to nevadilo. Najviac ma bavili pasáže z nemocničného prostredia, pasáže odohrávajúce sa v inom prostredí (napríklad u rodičov) trochu menej, ale uznávam ich nevyhnutnosť pre lepšie vykreslenie života hlavnej hrdinky. Dušana mi bola veľmi sympatická. Autorka ju vykreslila veľmi uveriteľne (čiže nevytvorila žiadnu dokonalú hrdinku) a rovnako hodnotím aj opis jej kolegov, pacientov a života na oddelení. Práve pasáže odohrávajúce sa na oddelení však asi nebudú pre niektorých citlivejších čitateľov ľahkým čítaním. Autorka totiž bez príkras opisuje reálne problémy súvisiace so starobou a jej prejavy - bolesť, psychické problémy, samotu, nepochopenie a smrť. Je to náročné nielen pre samotných pacientov, ale i pre zdravotnícky personál - niektorí z nich sa stávajú cynickými a (minimálne navonok) bezcitnými, iní v tomto prostredí nevydržia a odchádzajú robiť inú prácu. Pasáže odohrávajúce sa v nemocnici sa mi páčili z celej knihy najviac. Myslím, že autorka do značnej miery opísala reálny stav na týchto oddeleniach u nás. Koniec príbehu je síce veľmi realistický, napriek tomu s ním nie som úplne spokojná. Dúfala som, že sa v Dušaninom živote odohrá viac zmien (v súkromnej oblasti). Nebudem však moju predstavu špecifikovať, aby som potenciálnym čitateľom neprezradila koniec príbehu.

Záverečné zhrnutie

Kniha sa mi veľmi páčila. Neodporúčam ju čítať citlivým čitateľom, ktorí sa nechcú (ani v teoretickej rovine) zaoberať starnutím, zdravotnými problémami a smrťou. Ostatným čitateľom, ktorým nerobí problém čítať knihy zaoberajúce sa aj takýmito náročnými témami, knihu určite odporúčam

Ak by ste si chceli prečítať ďalšie recenzie tejto knihy, nájdete ich napríklad tu tu.

Čítali ste knihu Morituri, prípadne inú knihu od Eleny Elekovej? Ak áno, napíšte mi komentár pod článok. 



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára